Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie,
chrastie a v tom tŕní,
chrastí rastie, rastie,
kvety rozvíja jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá a
nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali!
Idú dievky z dediny, polievajú kvetiny,
polievajú ľalije — a hrob všetko popije.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory — a to tŕnie i chrastie jak ho zotnú,
tak zrastie.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá a
nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali!
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať — povedzte nám,
keď viete, čo je to tu za kvietie?
To je, deti, to je tá Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo, poviem vám, jak to bolo.